Feeds:
Články
Komentáre

Simčič…

Slovinské obdobie začalo. Plno zaujímavých vín, príjemní vinári, vcelku prijateľné ceny, biodynamické postupy, nefiltrované a inak neupravované vína, zaujímavá a často už zabudnutá alebo “prekonané” vinifikácia. Toto všetko ma dúfam čaká…Začal som v Interspar-e pri nákupe základných potravín, pár pitných, ale nijako neoslňujúcich vín za relatívne vysokú cenu. Pár základných malvázijí, biely a šedý pinot, sauvignon a cabernet. Všetko ok, nič vyslovene nepitné…ale. Pomohol web, knihy a náhodné objavenie vinotéky v centre mesta. A začal som z ostra.

Simčič. Marjan Simčič, pretože pozor, je ich tu nesmierne veľa, ale za pozornosť ich stojí len pár…ešte určite aj Edi.  Takže dnes Marjan Simčič z malej dedinky Ceglo v regióne Goriška Brda na samej slovinsko-talianskej hranici pri talianskej vrchovine Collio. Polovicu zo 16 ha má v Slovinsku a druhú v Taliansku. Spoločná Európa v praxi. Produkuje vína len z vlastných viníc a používa najmä (nie výhradne) prírodné postupy. Občas striekne zrejme aj nejakú chémiu, ak je to nevyhnutné, ale snaží sa tomu vyhýbať. Neviem, túto informáciu som počul vo vinotéke.  Zistím. Pridržiava sa však tradičnej vinifikácie, zbiera ručne a výhradne  kvalitné hrozno z viníc 10-50 rokov starých. Malé výnosy sú údajne pre jeho vinohrady typické. Pestuje najmä biele  Sauvignonasse, Ribolla, Pinot Grigio,  Chardonnay a Sauvignon. Z červených Pinot noir a Cabernet sauvignon, myslím. Základnou radou je Classic, ďalej Selekcija, Opoka a v určitých rokoch produkuje aj sladké biele (slámové) Leonardo. Začal som základným Classic, ktorý je produkovaný z mladších vinohradov. Zreje v nereze a na kvasinkách leží 8 mesiacov, takže výsledkom nie sú “klasické” svieže vína, ale skôr komplexnejšie pitie s elegantnejším telom a peknou mineralitou. Podľa výrobcu je fľašová zrelosť už pri základnej rade okolo 10 rokov, čo sa vážne tak často nevidí.

Ja som ochutnal Sivi Pinot/Pinot Grigio (rulandské šedé, brrr. ten názov) 2010.  Hrozno pochádza z Talianska i Slovinska z troch rôznych viníc vo veku od 9 do 26 rokov.  13% alkoholu, kyselinka 5,1g/l. Celkovo zhruba 11.500 fľaší. Výrazne zlatá farba s medených nádychom, miestami až skoro do jemne ružova. Intenzívna aróma, jemné spočiatku neidentifikovateľné ovocie, neskôr žltý melón, korenie. Veľmi plné víno, štruktúrované, v chuti nachádzam jemné broskyne a korenie. Chvíľami akoby karamel, resp. karamelovo-maslové cukríky. O alkohole viete od začiatku, ale nejako nevadí. Víno je akoby husté a “teplé”. Vyvážená kyselina, jemná horkosť na konci a veeeľmi dlhá dochuť.

Druhá vyššia rada je Selekcija. Víno sa produkuje zo starších vinohradov s rozvinutým koreňovým systémom len vo vybraných dobrých rokoch, hrozno prechádza prísnou selekciou pri zbere. Táto nekonvenčná zaujímavosť vzniká bez pridania selektívnych kvasiniek, zreje v 3-4 tis. litrových sudoch a prirodzene prechádza malolaktickou fermentáciou.  Vína majú intenzívnu farbu, sú bohaté, štruktúrované s pekným telom a charakteristickými minerálnymi znakmi. Nefiltrujú sa a na trh prichádzajú až po 2-4 ročnom zrení vo fľaši.

Skúsil som cuveé Teodor, ročník 2008. Ribolla (rebula) 60%, pinot grigio 20% a sauvignonasse 20%. Každá odroda pochádzala len s jedného vinohradu, pričom ich vek sa pohybuje medzi 25-56 rokmi. Zbierané ručne koncom septembra 2008. Kvasenie prebiehalo oddelene pri normálnej teplote a napríklad Ribolla bola 14 dní na šupkách v 3000l kónickom dubovom sude (tino). Ribolla a Sauvignonasse vyzrievali 22 mesiacov vo veľkých drevených sudoch (tino, tono) a pinot grigio v bariku. Zmiešané boli pred fľašovaním bez filtrácie. 13,5% alkoholu. Kyselinka na úrovni 5,4g/l.  Celkovo bolo vyrobených 6 200 fľaší. Intenzívna zlatá farba alebo jemne vylúhovaný čaj. Vo vôni lúka, sušené kvety, toast a náznak vanilky (barik). Intenzívna a elegantná chuť, oriešky, chlieb s maslom a nejaké sušené bylinky. Veľmi dlhé, mnohovrstvové a akoby husté, jemne horkasté. Ideálny kandidát na dekantovanie, až potom sa víno otvára. Mok na dlhšie zamyslenie v cene okolo 17€. Na môj vkus však mierne “predubované” so zrecím potenciálom 15 a viac rokov.

Astrolabe – Pinot Gris

Reagujem na komentár “skúste Astrolabe”, ktorý sa objavil pri článku k  bežnému sauvignonu. Vďaka Barborke. A vďaka vinotéke v Záhorskej Bystrici. Astrolabe…Pinot Gris. A? Veľmi fajn, a za tie prachy priam skvelé. Pinot Gris 2008, Marlborough, základná rada Voyage. Akoby povedal môj nevinný skororodinný člen…mňamka. Na svoj vek jemná slabozlatistá farba. Mladšia. Vôňa je od prvého čuchnutia krásna, ťahavá, dlhá a intenzívna. Cítiť sladkosť – plásty medu, silnejšie korenie, exotiku, možno mango a asi aj hrušky. Vo vôni som si bleskurýchlo predstavil orientálny trh. Ten zhon a šum a hlavne to teplo a vône. No a chuť? Pristupoval som k nej jemne a s bázňou, že sa naplní pravidlo – vôňa predbieha chuť a s tekutinou vo fľaši ju nič podstatné nespája. Nie. Tu je to jednoliaty celok. Aach. V chuti krásne guľaté, neuveriteľne dlhé, prvotne do sladkosti, ale s krásne sviežim a minerálnym záverom. Pije sa to samo. Korenie, sladký grep, jemná horkosť…idem pre ďalšiu fľašu 🙂

A na záver troška technikálii k vínku. Ak chcete vedieť viac o samotnom vinárstve použite gúgl. Pekná stránka. Takže 94% pinot gris, doplnený 4% tramínu a 2% chardonnay. Tu je z mojej strany trošku sklamanie. Tieto dokrášľované “jednoodrodovky” – lebo “to dovoľuje zákon” ma občas zamrzia. 13,5% alkoholu, 6,2g/l zvyškového cukru a 6,2g/l kyselín….a potom, že sa čudujem aké je vyvážené :). Oficiálna správa ďalej hovorí o vôni hrušiek, dule a nugátu, v chuti zasa majitelia cítia hrušku, dulu a pridávajú aj broskyňu. Súhlas, koľko chutí toľko názorov…nugát si zapamätám. Ešte snáď…2008 treba vypiť do 2012, takže ide sa na nákup.

Pekný víkend

Mladý veltlín

Tento rok som zatiaľ neochutnal žiadne slovenské mladé víno (minulý rok nič moc, skôr hrôza ako oslava mladosti) a vyhla sa mi aj svätomartinská show. Nemal som jednoducho chuť na bežné mladé kúsky a tie, ktoré by som si dal, sa ku mne nedostali. Tak som ochutnal pohár vlastnoručne vyrobeného veltlínu z modranských viníc (ešte príliš mladé, ale úroveň supermarketu to už prekonalo :)) a chuť som sa snažil napraviť rakúskym zeleným veltlínom. Konkrétne od dobre známeho wachauského veľkoproducenta – Domäne Wachau, Steinfeder – Terrassen 2011. Pohodlných 11,5% alkoholu a krásna vôňa.  Žlté ovocie, jemné medové tóny, korenisté, intenzívne a draho voňajúce. Pekné. Čuchal som dlho a stále bolo čo. Ringlota jemne poliatá medom a poprášená bielym korením. V chuti mladý steinfeder. Redšie, vodovejšie a až príliš bez tela. Inak dobre pitné aj pre sladšie nastavené jazyky. Nie, nie je sladké, sladkosť len naznačuje. Bohužiaľ mu však chýba kyselinka a sviežosť. Dochuť je jemne sladkastá, ovocná, ale to je skôr následok minimálnej kyseliny. Korenistý tón sa hľadá len ťažko. Pripadalo mi také uťahané a ja som čakal skôr mladícku nerozvážnosť a hravosť. Nevadí. Bojím sa však, že na cukor úspešný ročník ovplyvní väčšinu stredoeurópskych vín. A ja tak veľmi chcem svieže “Gruve” s korenistým štipnutím na záver….

 

Svätý za dedinou

Nezbláznil som sa s tým pivom…? Pijem víno. Naposledy svätovavrinecké, ktoré väčšia časť chuťovo blízkych vínomilcov a vinárov považuje za akýsi náš pinot noir. A genetické analýzy príbuznosť potvrdzujú. Súhlasím. Pri svätovavrineckom, teda aj Vavrincovi, Pinot Saint-Laurent (háá, pinot), Saint Laurent, Schwarzer a trebárs aj Lorenztraube mi však na rozdiel od pinotov chýba tá vznešenosť. Luxusná hmla nad burgundskými kopčekmi, zahalené dedinky, chlapi v gumákoch s červenými nosmi, ktorí obrábajú X rôznych mikroparciel a s úsmevom Vám vysvetľujú ako sa v tom máte vyznať. Svätovavrinecké má menej čítavý príbeh. Je také… bežné. Predáva sa za pár euro všade v supermarketoch a nie je pre väčšinového konzumenta vôbec zaujímavé. Je “kyslé” a má tenšie telo. Nie je husté, nabúchané, prebarikované (teda skôr prečipsované), silné aromatické víno za 2 eurá z Chile. Podľa všetkého nemá šancu. Tak mu ju skúsme, v duchu bujnejúcej pozitívnej diskriminácie, dať. Aj keď by sme mali ostať prísni…

Svätovavrinecké, akostné, Malokarpatská oblasť, Pezinský rajón, hon Stará Hora. 2007. Prekvapujúco tmavšia rubínová farba, vo vôni najprv alkohol, ale po predýchaní skôr do pinotovsky zmoknutého lesa + višne v čokoláde. V chuti vyvážené, triesloviny už zrejme nebudú viac uhľadné a tak i keď nevadia, spôsobujú jemnú  “prašnosť” v ústach. Pekná kyselina, suché, jemná sladkosť. V podstate svieže, zrejme tesne na vrchole, z ktorého cesta povedie strmhlav dole. Na fľaši údaj o alkohole 12,5% s čím by som polemizoval, ja som tipoval značne vyšší údaj. Vyzreté lacnejšie víno bez nejakého prikrášľovania, pitné , fajn, na bežné popíjanie doma. A ak ho necháte otvorené deň tak sa Vám odmení zamatovejším charakterom s podtónmi čierneho korenia… dajte mu šancu.

IPA a iné lahôdky

No pekne…pivo na vínovaní :). Zváštne a neprirodzené. Hranica nepochopenia medzi pivármi a vinármi je prekročená. Rozumieme si. Moje vinné ja je ochotné sa zblížiť s mojim pivným ja – novorodeniatkom. Nechá ho žiť a dokonca sa o neho bude ešte aj s láskou starať. Požičia mu nejaké to fajnové sklo, chuťové a čuchové poháriky a je ochotné sa občas podeliť aj o chladiace priestory. Navyše, keď je jasné, že pivné novorodeniatko sa rýchlo vyvíja a pre rozvoj svojej osobnosti si už objednalo aj základnú amatérsku sadu na homebrewing. To sa vinnému ja zrejme veľmi páči a uškŕňa sa…zasa sa úspešne vyhneme podpore veľkokapitálu a mamutích koncernov, ktoré produkujú uniformné sračky. Priznávam, nakopol ma @cuketka so svojou neskrývanou reklamou na nejaké divné pivo. Trošku som sa čítal, pogúglil, našiel a kúpil. Ochutnal a….skvelé. Ridgeway Brewery, je v osobe hlavného sládka Petra Scholeyho vlastne pokračovateľom slávneho pivovaru Brakspear, ktoré vzniklo už v roku 1779 a celé stáročia produkovalo údajne najlepší Bitter v Anglicku. Pivovar však bol v roku 2002 po častiach rozpredaný kvôli stavbe nejakého hotela a umožnil vzniknúť Ridgeway Brewery, ktoré je pomenované podľa starovekej cesty. Toľko prehľad z netu. Z úctyhodnej palety 19 pív som si na úvod vybral dve. Ovplyvnený @cuketkou to bol IPA a s cieľom “vypiť fajn tmavé” som sa usmial aj na Foreign Export Stout. Takže. India Pale Ale /ejl/ s 5,5% alkoholu pri 15 °. Vrchné kvasenie, nepasterizované (upozorňujú na to na zadnej etikete), bez pridania cukru a sirupu. No, jednoducho skvelé. Pekná, “naša” intenzívnejšia či sýtejšia farba s mierne zakalenejším pocitom. Pena jemnejšia, rovnako ako bublinky. Fľašované so živými kvasnicami, druhá fermentácia sa teda udiala vo fľaši. Vôňa sladkasté drievko, nejaké citrusové ovocie, ktoré neskôr popisujem ako citrónovo pomarančový sirup. V chuti však fantastická chmelová horkosť (whole leaf hops). Vďaka anglické kolónie 🙂 Horký nášup sa však v dochuti mení na jemný sladkastý záver plný hrozienok a s jemným korenistým štipnutím. Páči sa mi, že menej perlí ako komerciou a CO2 nadupané bomby. Pivo je skvelé, teším sa na ďalšie objavovanie. Len upozorňujem…je to raj pre milovníkov chmeľu, pivní sladkofili sa radovať nebudú…Dvojkou večera sa stal Foreign Export Stout s 8% alkoholu, ktorý mi nepripadal vôbec tak alkoholický. Tmavá, minimálne priehľadná farba (zreje rovnakým spôsobom ako portské), sladová vôňa, karamel, káva. Jemné perlenie. Stout nie taký zamatový a hustý ako guinness, skôr len mierne intenzívnejšie než európske tmavé, avšak sladkosť sa drží na únosnej hranici. V prvom pláne najprv pekná dominantná chmeľová horkosť, potom nastupuje sviežosť ukončená sladkastým (viac ako pri IPA) záverom. Pekné. Večerná dvojka…

Pijte aj pivo, nie je to pod úroveň 🙂

pinot grigio z Tesca

Pinot Grigio (teda Pinot Gris) pre mňa nezmyselne pomenovaný podľa obchodníka Rulanda ako Rulandské šedé. Rovnako ako systém postavený na cukornatosti sme z Nemecka prebrali aj tento názov. Nevadí, pre mňa to bude vždy “šeďák” :). Fľašu som zakúpil učupenú na najspodnejšom regáli (tak, aby ju nebolo príliš vidieť) v Tescu, za čo sa ospravedlňujem všetkým fajnšmekrom i svojmu svedomiu, keďže čaro nepoznaného rozdupalo záväzok ” v supermarkete nikdy”. Prekonať bariéru pomohla aj cena oscilujúca niekde na úrovni 3,50 €. To sa to potom rušia záväzky, že? Napriek obavám z vína, uskladnenia a ceny som bol však mierne povedané… príjemne vyšokovaný. A nielen ja, ale aj krajšia polovica nášho degustačného dvojzáprahu, ktorá často skĺzava do cukernatejších mokov uznala, že je fajn. Suchý Pinot Grigio 2009 Delle Venezie s 12,5% alkoholu. Pohoda, moderne šróbovací (pre jazykovedcov šraubovací) uzáver, pekná etiketa a vo vnútri svieža ovocná vôňa s tónmi citrusov a zeleného jablka. Farba redšia s výraznejším sklonom zelenieť pri správnom  osvetlení.  V chuti skutočne chrumkavé (čítaj křupavé), svieže kde príjemná kyselinka dominuje, ale nie nepríjemne pre tých čo ľúbia cukor. Jednoznačne vyhráva, ale neponižuje nikoho o celú dĺžku bazéna. V chuti skôr kombinácia bylín, tráv a korenia, ale nič príliš výrazné, takže pri tom nemusíte nejak dlho rozmýšľať, hľadať zákutia a nuansy, môžete to normálne do seba hodiť…aj tak tam toho nejak veľa zrejme nenájdete. Ja som samozrejme skúmal a zistil som, že na druhý deň alebo aj po výraznejšom oteplení sa stráca harmonickosť a víno sa javí akoby rozbité. Takže kúpiť, schladiť a vypiť… za 3,50 neurazí.

Rizling od kámoša

Riesling 2009, Degerlocher Scharrenber, Qualitätswein 12,5% alkoholu, suché. Württenberg 66. Darček od kámoša. Príjemný. Litrová fľaša, údajne na rozlievanie vo vlastnom (módnom) podniku/predajni. Ako výrobca vína je uvedená nemecká módna návrhárka Sonja Marohn, ktorej filozofiou je vytváranie kolekcií pre sebavedomé ženy a pán Milan Benadik. Podrobnejšie by sa k nim mohol rozpísať darca vína P. v komentároch 🙂

Jemná zeleno zlatistá redšia farba mladšieho vínka. Vo vôni hneď z úvodu sladkosť, mierne candy štýl,  z ovocia snáď zrelé marhule. Po chvíľkovom vyvetraní sa vôňa posúva jemne do krajšej trávovo-ovocnej a cukríky sa našťastie vytrácajú. V chuti pomerne svieže, sladkosť vyvážená a vzhľadom na litrovú fľašu na bežné popíjanie (zrejme pre zákazníčky módneho salónu) prekvapujúco menej výrazná. Žiadna prehnaná ľúbivosť, žiadna supermarketová nuda, ktorá nikoho neurazí…Ozajstné víno, ktoré však nemusí každému sadnúť. Zo začiatku aj jemné bublinky a takéto veltlínovské štipnutie na záver, bublinky však o chvíľu miznú a s ním aj trošku tej hravosti. Po dlhodobejšom styku so vzduchom sa víno zaguľatí a v dochuti jemne vystupuje sladkosť, ktorá však stále nie je rušivá a nadmerná. Veltlínovské štipnutie je nahradené miernou horkosťou. Pekné víno na každý deň…Ďakujem 🙂

Zinfandel…

Seghesio Zinfandel 2007, Sonoma Valley…darček na minuloročné narodky…a rovno Vám poviem, že skvelý. Niekoľkohodinová dekantácia a riedlovky na zinfandel zintenzívnili zážitok a pripravili správne psychologické rozpoloženie. Toto víno som si jednoducho užil. Popíjal som ho k jahňacine, kde fungovalo bezproblémovo, ale potom som si ho radšej vychutnal len tak. Hral som sa s ním, nachádzal som stále nové vnemy a vône, rozmýšľal som, ale príliš som nepísal a nezaznamenával, aby som si nenarúšal pohodu. Iste ste si všimli, že som zvolnil blogovacie tempo. Na jednej strane je to dôsledok tvrdého pracovného nasadenia v posledných týždňoch, na druhej strane je to tým, že som v ostatnom čase skôr popíjal každodenné vína, o ktorých som tu už písal a na tretej strane…keďže každá minca ma tri strany :)…je to dôsledok toho, že ak si mám víno užívať, nechce sa mi pri pití dlho čmárať do ipadu…vystačím si s tým, že bolo skvelé….a tento zinfandel vážne bol. Okrem mňa ho ocenili aj týpci z Wine Spectator´s, keď skončil na 10. mieste v rebríčku 100 najlepších vín sveta. 15,5 % alkoholu, ktorý bol tak zakomponovaný, že by som stavil o hocičo na maximálne 13%…skvelé. Hladké, jemné a husté pitie z viac ako 50 ročných vinohradov. 10 mesiacov v sude (myslím, že 20% nových). Farba tmavočervená, nepriehladná. Vo vôni čierne lesné plody, maliny, mierna zemitosť a jemné korenie, sladšie. V chuti napriek sladšiemu postaveniu svieže, triesloviny hladké, ale zopár rokov by tomu vínu iste ešte pridali na kráse. O tri dni vo vínovej chladničke a dekanteri stále vo výbornej kondícii, triesloviny ešte jemnejšie s miernejšou sladkastou linkou, ribízový džem s jemne podfarbeným dubom.  No comment. Toto (v Taliansku) primitivo môžem.

Sol de Melozal

Darček. Draho vyzerajúca fľaša z Chile. Draho, honosne a nádejne aspoň podľa mňa. Do tejto kategórie totiž zaraďujem fľaše, ktoré majú striedme až asketické etikety. Vtedy mám pocit, že vo vnútri je niečo vznešené, niečo čo sa predáva samo a nemusí byť viditeľné už z desiatich metrov v supermarkete. Samozrejme sa stáva, že “pravidlo” jednoduchej etikety zlyhá a víno vo fľaši ma podvedie, ale to býva skôr výnimkou. Takže darček, podľa obalu výnimočný.  Segu, Sol de Melozal, Cabernet sauvignon a Carmenere 2003. Takže zrejme vyzreté, pripravené a keďže z Chile tak ťažšie až monstruózne. Plný dlhý korok s potlačou vinárstva. Dlhočizný korok, asi najdlhší aký som za posledné obdobie videl. Nemeral som ho, ale o nejaký ten centimeter bol určite dlhší ako z najkvalitnejších slovenských vín. S korkom prichádza ďalšia vnútorná istota, že to bude fajn.  Vyťahujem naleštené riedlovky na cabernet a dekantujem. Intenzívna tmavočervená farba. Hustá, nepriehľadná. Vo vôni práve dovarený džem z čiernych ribezlí, trocha sladučkej čerešne,  slivka. Potom aj čokoláda. Krásna vôňa. Na dlhodobé ovoňávanie, na hry s rôznymi pohármi, na pekne strávený “vedecký” večer, na ktorý si už deti zvykli a ženy bez komentára len krútia hlavou. V tichosti však čakajú na svoj pohár “keď už s tým tak blbneš”…Čuchám dlho, keďže som si trošku ulial a zvyšok smutne vrátil v dekantéri do vínovej chladničky, s tým, že vydržím. Vo vôni okrem ovocia je prekvapujúco málo cítiť alkohol, na Chile zaujímavý pokrok. Vnútorná radosť sa prehlbuje, víno nebude valcovať moje vnemy a hlavu.  Objavovateľká vášeň začína byť nedočkavá. Ochutnávam dávku z pohára…zhruba 5 min. po otvorení fľaše. Ja viem, nie, nie…nemohol som čakať. Musím zistiť, či je vážne tak dobré ako sa zdá…otvoril som aj tablet a spisujem poznámky, prestávam byť na chvíľu otcom a manželom, degustujem predsa…V prvom pláne sladší nástup, trochu sklamanie. Sladkosť (relatívna) dosť dlho pretrváva a ja sa utešujem, že to nebude jediný, ale len prvý vnem. Sladkosť je však pre mňa až trošku príliš, našťastie neskôr zisťujem, že v dekantovanom zvyšku a/nie je až taká výrazná, b/ zvykol som si. Žene samozrejme chutí. Prichádzajú krásne zakomponované a jemné taníny, prijateľný alkohol (14%), ktorý je skutočne veľmi pekne zakamuflovaný, v chuti ríbezľový džem, káva či kúsok čokolády a vanilky. Dlhé s výrazným telom, komplexné a s peknou štruktúrou. Stále je čo objavovať. Dobrý timing…víno je v super kondícii. Páči sa mi, dal by som 4 z 5 akože hviezdičiek, jednu by som strhol za tú sladkosť. Z vygúglovaných analytík sa s hrôzou dozvedám, že zvyškový cukor je na úrovni 1,94g/l…hmmm? Víno, ktoré pochádza z manuálneho zberu z údloia Melozal nebolo filtrované. Skladá sa zo 60% Cabernetu a 40% Carmenere a 11 mesiacov (podľa iného gúglu 18 mesiacov) zrelo vo francúzskych sudoch, čo nebolo nijak brutálne cítiť. Patrí za to vďaka Čilanom zo Segu, že sa začínajú orientovať na naše jemnejšie chute než na kalifornskú dubovú klasiku. 🙂

p.s. obrázok je z webu dovozcu…divari.sk

messapicus/toscana

Neviem, ale v poslednej dobe sa mi nejak do rúk dostáva Taliansko. Nie, nie, žiadne exkluzívne kúsky, ale skôr bežné pitie za rozumnú cenu, ktoré sa dá vcelku bez problémov zakúpiť na Slovensku alebo v Rakúsku.

Messapicus, Salice Salentino 2007. Vo vôni sušené slivky, prach alebo skôr tuha, višňa. Farba purpurovo červená, redšia. V chuti stredne plné, pekne vyvážené, po predýchaní sa najprv výrazné triesloviny postupne uhladzujú. Dlhšie a ťažšie vínko. Napriek “len” 13% alkoholu mám dojem, že ho tam je viac. Pekná vôňa podporená chuťou. Fajn. Dobré ako doprovod k jedlu alebo iba tak, na večer. Víno zrelo 6 mesiacov vo veľkých dubových sudoch a potom ďalších 18 mesiacov v nereze. Podľa zistení je Messapicus jedným z elitných vinárstiev Puglie, ktoré produkuje okrem iného aj tradičné regionálne vína vrátane Salice Salentino, cuveé vyrabané dominantne z odrody Negroamaro (85% – 100%). Podľa farby, ktorá v prípade čistého Negroamaro mala byť veľmi tmavá však tipujem dolnú hranicu a prímes voňavejšej Malvasia Nera. Toľko poznatky z webu, prípadne ma opravte. Vínko som prekvapivo kúpil v jednej talianskej reštaurácii na Záhorí. Cena bola viac ako prijateľná (8€) a zrejme nebola zaťažená zbytočnými daňami a podobnými nezmyslami 🙂

Druhým vínom bola zmeska zo supermarketu s názvom Toscana. IGT, ročník 2006, ktorá získala zlatú medailu na Berliner wein trophy 2009. Vo vôni trošku čokolády so slivkovým džemom, čerešne , chvíľami jahody a po hodnej chvíli aj káva. Trochu bolo cítiť prítomnosť sudu. Pôsobilo však rozháranejším dojmom ako Messapicus. V chuti bolo mierne kyslejšie (čítaj šťavnaté) a jednoduchšie ako konkurent. Nepilo sa však v žiadnom prípade zle i keď bolo menej štruktúrované, skôr priamočiare. Stredné telo, uhladené triesloviny. Na supermarket paráda. Vôbec by som sa neurazil keby mi ho niekto priniesol ako darček.